Příběh pátý – Balu

Balu je další pejsek adoptovaný z Žiaru nad Hronom. Balu byl jako štěňátko takovým nechtěným dárkem, který se brzy omrzel. Mladý majitel tedy dal pejska kamarádovi na několik dní na hlídání. Ale z několika dní se stalo několik týdnů, páneček si pro pejska již nepřišel. V dočasném domově Balu zůstat nemohl, protože tam měli ještě další dva pejsky a nedokázali se pořádně postarat ani o ty svoje, nežili v dobrých podmínkách. Po čase se tedy rozhodli dát Balua do útulku. V podstatě to bylo to nejlepší, co Balua mohlo potkat. …Přečtěte si sami šťastný konec příběhu tak, jak ho popsala přítelkyně nynější majitelky paní Beaty. Tak si procvičte nádhernou slovenštinu:

„Bea mi vraví: „Tak za rok mi pomôžeš nájsť niečo labradoidné v útulku“. „Jasne Bei“....a o týždeň som už viezla v aute s Viki a Ellou „niečo“ labradoidné menom Balú, smer Šumperk. Som predsa psí Strážny anjel. Čierny pampúch, ako ho stále volám, bol v útulku obľúbený najmä pre svoju veselú a milú povahu, so všetkými znášanlivý a ľudia ho radi brávali venčiť. Vedela som, že takýto pes by bol k Bei a Jarkovi to pravé orechové. Obvykle si musí záujemca o adopciu našich zverencov prísť po psa sám. Ale vo výnimočných prípadoch, ako je tento, keď som sa vedela za podmienky zaručiť, keďže sa jedná o blízkych priateľov, sa vie urobiť výnimka a psa som do nového domova viezla ja. Cesta s Baluom bola zábava. Viki ho zjazdila do 2 minút od nasadnutia do auta pre jeho nespôsobné jednanie s princeznou (čumák strčený madam pod chvost) a tak obsadil strategické miesto medzi sedadlami, s čumákom pri riadiacej páke. Vždy po zaradení rýchlosti mi drgol do ruky, aby som ho poškrabkala. Z času na čas sa zozadu auta ozvalo zapišťanie či zaškriekanie, podľa toho, ktorú z feniek Balú práve prisadol, keď šiel skontrolovať, kadiaľ ideme. Posledná zákruta pred tabuľou Šumperk a moje slová....“už si doma Balú“ . Ellinka s Viki začali v aute pišťať, cestu poznajú a tak vedeli, že za chvíľu vystupujú....tentoraz sme len naložili manžela a pokračovali v ceste o pár ulíc ďalej. Keď zbadali kam ideme, nastala druhá vlna radosti a leteli sa privítať s Beou a Jarkom,.rád sa pridal aj Balú. Bea slzy v očiach, Jarko onemel a Balú otŕčal bruško na škrabkanie. Aby toho nemal málo, tak sa mu hneď predstavila budúca sestra menom Miňa, rozkošná mačacia trikolórka, ktorú chcel Balú okamžite zjesť. Všetko sa dá, aj vysvetliť psovi, že domáce mačky sa nejedia. Chcelo to trochu trpezlivosti, ale dnes sú s Miňou zohraná dvojka, dokonca im do domácnosti pribudla ešte jedna mačacia kamoška Micina. Balú je šťastný pes, má domov, kde ho ľúbia, a zároveň robia všetko preto, aby mu nič nechýbalo. S Jarkom sa venujú výcviku a musím uznať, že im to ide perfektne - Jarko na slovo poslúcha. Už s Beou to má Balú trochu ťažšie, a tak musí využívať svoj najťažší kaliber, a to sú jeho oči. Tým zlomí Baluško každého. Od príchodu do Šumperku sa Baluovi zmenil život. Z koterca do postele, do náručia k dvom ľuďom, ktorí sa milujú a milujú aj svoje zvieratá. život s prechádzkami v prírode, s túrami, s pochopením pre jeho občasné výstrelky. Život, kde sa obe strany učia: Balú čo smie a ľudská časť, ako pracovať so štvornohým treštidlom. Je im dobre a ja som šťastná, aj za nich, že im to tak skvele vyšlo. A už sa nesmierne teším na spoločné prechádzky s nimi a mojou svorkou. A čakám, kedy Bea povie: „tak za rok nám pomôžeš v útulku nájsť kamoša pre Balua....“

A teď slova od majitelů Balua: „a už len pár viet od nás:Veľmi chceme poďakovať Livke Fričovej, Saške Stránskej. a Vladimírovi Stránskemu za priateľskú pomoc pri bezproblémovom adaptovaní Nášho Balua. A tiež všetkým zvieracím strážnym anjelom.

Beata a Jaroslav

 

TOP